Pondelok večer, 23:13, z notebooku zvoní chat. Vyskočí nick „SOM NIKTO“ a ďalej nič. Ticho.
Ten, kto je na druhej strany spojenia čaká. Bojí sa?
Píšem: „Ahoj. Som Tu pre Teba.“
Odpoveď neprichádza. Akoby druhá strana zbierala odvahu. Až po chvíľke: „Neotravujem?“
Nick patrí mladému dievčaťu. Sedí sama vo svojej izbe, potme v noci, aby nikto nevedel, že nespí. Pred sebou má vodu a nachystané tabletky. Počíta, koľko ich musí zjesť, aby sa ráno nezobudila.
„Trvá to dva roky. Rodičia sa rozvádzajú... stále sú v sebe a strašne sa hádajú. Nechcem tu byť. Cítim sa pri nich, ako by som ani nebola. Že ma nevidia. Neexistujem. Existuje len dom a auto a jediné čo je pre nich dôležité je to, komu budú patriť veci... Ja mám mať jednotky a dať im pokoj, nech sa môžu spolu hádať... Načo ma teda majú??? Ja už nechcem takto byť... Už nechcem žiť.“
Po polhodine rozhovoru sa dozviem, že som po dlhom čase prvý, kto ju počúva. Jediný, kto nehovorí len, že to má vydržať, že to prejde, že oni to tak nemyslia a že už je veľké dievča... Dozvedám sa jej príbeh. Kvôli práci rodičov sa presťahovali do cudzieho mesta, kde nikoho nepozná. Šla na strednú, ktorú chceli rodičia. „Je najlepšia, ale aj najťažšia. Spolužiaci myslia len na svoj úspech, nie na nejaké veľké priateľstvá. Nezapadla som tam. Je to ťažké. K tomu to všetko doma. Už nevládzem a nechcem. Nemám vôbec nikoho.“
Dozvedám sa aj o jej túžbach a snoch, ktoré mala. Chce byť veterinárkou, no rodičia jej nechcú zvieratká dovoliť. Jedného psíka má u starkej.
Lúčime sa po polnoci. Tabletky sú odložené, rovnako ako plán dnes v noci zomrieť. V našom rozhovore pokračujeme o pár dní. Medzitým však Janka, ktorá nám už prezradila svoje meno, navštívi starkú, psíka a vyvenčí aj pár psíkov z útulku.
Janka ŽIJE... a pomaly sa učí zvládať sama svoje problémy...
Je to málo? Je to veľa? Je to nič? Je to všetko?
Či nemáme sa pýtať, ako by príbeh dopadol bez toho prvého chatu?
S podobnými a aj silnejšími a dramatickejšími príbehmi sa stretávame denne. Mladí prichádzajú k nám, lebo príliš často nemajú nikoho, kto by ich vypočul bez kritizovania, či poučovania. Blízki na nich nemajú čas, kamaráti majú svoje problémy a ísť za odborníkom je krok, na ktorý je potrebné príliš veľa sily a odvahy.
Mladí nás oslovujú keď majú strach, úzkosti a depresívne myšlienky. Keď prežívajú problémy vo vzťahoch a v rodinách, v škole, v práci. Keď nemajú zázemie a pocit bezpečia. Tam, kde má byť láska a porozumenie je často len hnev a násilie. S pocitom, že svet okolo je čierny, prichádzajú otázky: „Načo vôbec žijem? Načo sa mám vôbec snažiť?“ Nevidia iné východisko, len v ublížení samým sebe.
IPčko je organizácia, ktorá je tu pre nich. Keď nemajú ísť za kým, prídu za nami.
Päť rokov prevádzkujeme internetovú poradňu pre mladých IPcko.sk, online každý deň od 7:00 do 0:00 cez chat. Ani potom ich nenecháme napospas noci, ale môžu napísať na e-mail. Odborne a ľudsky sa im venujú odborníci - psychológovia a sociálni pracovníci, ktorí to robia vo svojom voľnom čase a navyše úplne zdarma, preto, že je to tak dôležité a potrebné.
Ponúkame priestor na rozhovor, no nielen to, aj možnosť rozvíjať seba, cez rozvojový program IMAGE. Stretnúť sa osobne s odborníkom v priateľskej atmosfére môžu vďaka KÁČKU. Mladých v ťažkých situáciách aj aktívne vyhľadávame, aby nemuseli na internete nachádzať len návody na samovraždu, ale aby našli aj reálnu možnosť ako riešiť svoje ťažkosti. A ideme ešte ďalej a zlepšujeme celé prostredie... Pripravujeme odborné diskusie GAUČ, píšeme odborné články, v ktorých ľudskou rečou vysvetľujeme ťažké témy a organizujeme medzinárodnú vzdelávaciu konferenciu VIRTUÁLNA GENERÁCIA.
Doteraz sme pomohli vyše 50-tisícom mladých ľudí. Nepočítame zachránené ľudské životy, veď ako ich spočítať? A koľko mladých ľudí treba zachrániť na to, aby to bolo DOSŤ?
Existencia IPčka a samotná pomoc mladým je aktuálne ohrozená. Dlhodobo sa snažíme získavať financie od štátu, od firiem od rôznych nadácií. No stále je to málo. Bojovať so stohlavým drakom neustáleho nedostatku financií a všetkým problémom, ktoré si to na seba nabaľuje, nám berie silu a čas, ktoré by sme chceli venovať mladým. My chceme bojovať ďalej, sami to však už ďalej nezvládneme. Potrebujeme Vašu pomoc.
Prosím pomôžte nám pomáhať tým, ktorí našu pomoc tak veľmi potrebujú.
